Zneužívanie

Dobrý deň,

Situáciu hneď v krátkosti vysvetlim, snažiac sa o príbliženie môjho života. Keď som mala 6 možno menej – veď ani neviem ako dlho to trvalo, ma bratia zneužívali. Boli straší, a to veku 13 a 14 r. Rodičom som nič nesmela povedať, bolo to naše tajomstvo. Inak (rodičia predomnou často krát splu súložili, mysleli si že spím. Bolo to agresívne a za to ich dávam za vinu všetko) Skončilo to, keď som ochorela a bola v bezvedomí. V nemocnici som bola dva mesiace. Vrátila som sa a prestalo to. Vedela som povedať nie. Neuvedomovala som si, že som robila/ nerobila niečo zlé. Od mala som pociťovala voči mame hnev. Uprednosťovala synov. Neraz sa vyjadrila, že ich má radšej. V priamej slovnej konfrontácií však nikdy neprizna ozajstné pocity. Cítila som sa utláčana. V puberte som sa cítila ako blázon. Doma temno. Vonku som bola vtipná, v škole som sa dobre učila. Hádky s bratmi. Neraz aj vyhrážanie, že to čo sa stalo v detstve poviem mame. Pozerali na mňa, že o čom to hovorím. Mám mnoho spomienok. Vyrovanávala som sa s tým. Hnev a odpor voči rodine sa pekne uchláchil vo mne, ako niečo s čím som sa narodila. Vedome som sa preprogramovala a snažila hľadať cesty utrpenia a jeho pozitívnej stránky bytia. Prečo sa to stalo? Malému dievčatku? Ako to, že dnes sú bratia dobrými otcami. To si ako vysvetlím. Asi boli decká v puberte a robili len to, čo sa mi videli?? Veď doma sme nahotu tabuizovali. Takže bratia majús kvelé ženy a deti. Čo sa to stalo. A ja som si myslela, že sa utrpenie skončilo…Lež pri mojom dieťaťi som zistila, že regres mi nedá spania. Zvládam to. Ibaže reakcie výbuchov, plaču, istej nelásky k sebe samej, sú pre mňa prácou – vedmou a strastiplnou. S bratmi sa stretávame. Veď akoby nič. Neviem ako vyriešiť môj život. V tichosti pozorujem ich životy a zistila som, že im neprajem nič dobré. Nemám šialene predstavy, to nie. Keď môžem, vždy im pomôžem. Ale tam vo vnútri to vnútorné dieťa plače, kričí a žiadá spravodlivosť. Kde v systéme sa stala chyba? Inak mám dobrý vzťah so svojim manželom a na túto tému sa s ním otvorene rozprávam. Po sexuálnej stránke som si to zrovnala. Aj on bol ako dieťa zneužitý otčimom. Dozvedela som sa to hneď po tom, keď som sa mu zdôverila. No, asi je pravda, že priťahujeme to, čo sme. Ale prečo priťahujem aj svoju rodinu? No keď s nimi nie som – cítim sa zle. Dôjde mi, že som nebola milovaná. Že už ako dieťa som bola zachmúrena a bojovala … A ak s nimi nie sme/ moja rodina a ja, môj syn sa tam chce hrať s deckami. Potom zas ma volá mama na oslavu. V nespolednom rade tu na krátky čas musím ešte aj bývať. Pomôže mi terapia? Kniha? Povedať to rodine – by znamenalo horšie, najhoršie zlo. Moja mama a otec by to neprežili. A mojich synovcov nadovšetko milujem. Nemôžem rozbiť rodinu. Prosím o radu, lebo smútok a žiaľ ktorý v sebe nosím sa premieňa na strach. Hnev bez strachu nejestvuje. Strach je príčinou hnevu, hnev zase frustrácie….Hlavne strach je opzitom lásky. A ja chcem žiť radostný a naplený život. dokážem to? dá sa to? Ak máte otázky rada zodpoviem…Trpezlivo čakám na Vašu odpoveď. Jarmila