Všetko je ako vo sne

Dobrý deň

momentálne som študentom na jednej zo Slovenských univerzít avšak moje problémy siahajú ďaleko do minulosti. Pamätám si že som mal 7 rokov ale už si nespomeniem či to prišlo náhle alebo pozvoľno no celý svet sa mi v podstate vtedy zrútil. Všetky moje zmysly čuch, chuť, hmat, sluch ale hlavne zrak sa úplne otupili. Celé vnmanie reality začalo byť ako cez nejaké mliečne sklo nedokážem to dobre popísať no za tie roky ma napadlo celkom trefné prirovnanie je to ako keď máte zaľahnuté v ušiach len toto „zaľahnutie“ postihlo celé vnmanie reality ako keby niečo v mozgu čo spracúva absolútne všetky vnemy bolo nejako zastrené. Mám pocit že veci okolo mňa sa poraidne ani nedejú dokonca niekedy mám pocit že je to všetko v mojej hlave. Uvedomujem si sám seba a uvedomujem si aj to že toto moje videnie alebo vnmanie okolného sveta nie je v poriadku lebo si pamätám ako to má vyzerať no neviem to nijakým spôsobom ovplyvniť. Veci sa mi zdajú ako keby boli odomňa ďalej a nič nie je také intenzívne a už mi v tomto stave pretieklo cez prsty 17 rokov života v tomto stave. Keď som mal približne 9 rokov čiže 2 roky po prepuknut tejto divnej reality prišla za mnou v izbe sestra ktorá mi DOKONALE popísala tento problém ktorý podľa jej slov začala prežívať taktiež no nemala sa to od koho dozvedieť pretože ja som o svojom probléme nikomu nepovedal bál som sa že si budú myslieť že som chorý a budú tak somnou aj jednať. So sestrou máme tieto stavy doteraz a to sme dospelý naučili sme sa s tým žiť aj keď sme sa pár krát s tým zdôverili napríklad rodičom ktorý z toho najprv boli trochu prekvapený ale nakoniec dospeli k záveru že to prejde v puberte. Zanevreli sme na akékoľvek druhy pomoci pretože sme sa s tým naučili žiť. Zo začiatku to bolo depresívne mal som veľký strach. Všade kade osm chodil osm sa zameriaval na dobre osvetlené predmety a snažil sa ich bez žmurknutia pozorovať a čo najviac sa snažiť uvedomiť si realitu nepomôhlo to do takej miery že by sa mi aspoň na stotinu vrátilo to moje pôvodné videnie ale pomôhlo to do takej reality že som si zase uvedomil že niesom v nejakom sne a realita je okolo mňa len ju nemôžem pre nejaký divný dôvod vnímať. Už som čokoľvek kde som to nemusel nikomu povedať takže samozrejme kostol a obrátiť sa na vieru intenzívne, rôzne články v knihách ktoré som potajomky čítal môjmu starému otcovi ktorý bol 43 rokov primárom psychatrického oddelenia vo vojenskej nemocnici v Ružomberku lenže nič som ako laik nenašiel. Samozrejme internet vtedy neexistoval tak masívne rozšírený ako teraz takže moje možnosti ak som sa už nechcel nikomu zdôveriť boli vyčerpané. Dokážem s tým žiť, nejdem vykrikovať že to už nevydržím ale toto nie je život. Som zavretý vo svojom vnútri v tmavej komore a niekde v diaľke vidím svetlo (skutočnosť) viem že tam je ale 17 rokov je 17 rokov. Ak je niekto kto mi pomôže tak takú vďaku si asi ani nedokážete predstaviť.