Uvedomenie a obava

Dobrý deň,
je mi ťažko, no nečakám ani nechcem, aby ste vyriešili za mňa moje problémy. Cítim však potrebu, rozprávať sa s niekym o tom, čo ma ťaží a jednoducho povedané, dostať to zo seba von.  Dúfam, že je to prirodzená ľudská potreba a nepotvrdzuje to moju diagnózu. Snažím sa, dávať si na to pozor. Do teraz som si myslel, že sa liečim na depresiu sprevádzanú úzkosťou. Vedel som aj, že mám depresívne ladenú povahu. Od svojho návratu z voj.z.služby, cítim v sebe stále smútok a ťažobu. Nedokážem žiť sám, mimo svojho domova, v cudzom prostredí a byť pritom psychicky v pohode. Keď taká situácia nastane, cítim silnú úzkosť, strach a pocit neskutočnej osamelosti. Rozumom si uvedomujem, že mi nič nehrozí v priestoroch, ktoré obývam alebo vonku, no ten pocit strachu je omnoho silnejší a logické triezve uvažovanie úplne prehluší. Stalo sa to po krátkom čase, ako som už bol z vojny doma. Pamätám si, ako by to bolo včera. Mal som dvadsať rokov a býval som ešte s rodičmi. Bol som doma a rád, že som už z toho prostredia preč. Cítil som sa v poriadku a bol som v pohode. Bola jar a vonku už bolo celkom príjemné počasie. V ten konkrétny deň, keď sa to stalo, som bol v záhrade. Nebol som nikým a ničím stresovaný ani pod tlakom. Cítil som v sebe pokoj a spokojnosť so životom, ktorý som žil. Mal som dobrú náladu. Myslel som si, že zasa všetko bude ok. Ako som však bol už v spomínanej záhrade za domom, zrazu z ničoho nič a bez príčiny, pocítil som v sebe silný smútok a ťažobu. Zo sekundy na sekundu, akoby niekto vo Vás prepol vypínač a preladil Vás na inú stanicu. Prudká zmena vo vnútornom prežívaní a v pocitoch, v nálade. Obrat o 180 stupňov. Bol to šok, strašne som sa zľakol. Nechápal som, čo sa deje. Dúfal som, že to prejde. Nikomu som o tom nepovedal. Rodičia by ma aj tak nepochopili. Čas však plynul a ja som si všimol, že sa nedokážem smiať. Aj keď som bol s priateľmi a nastala humorná situácia, neprišlo mi to smiešne, usmial som sa na silu. Pretvaroval som sa, priatelia sa smiali a nechcel som vyzerať čudne. Nedokázal som ani prežívať radosť. Navštevoval som psychiatra a po nejakom čase som bol prepustený z jeho zdravotnej starostlivosti. Ten smútok, neschopnosť byť veselý a mať radosť však vo mne ostali. Vtedy som ešte nevedel, že keď sa ožením a odídem bývať mimo rodičovského domu, že budem cítiť stále strach a niekedy aj mať plačlivú náladu. Vtedy som ešte nevedel, že ten strach je úzkosť, nechápal som prečo sa v domácnosti, ktorú som obýval so svojou manželkou a dieťaťom necítim dobre. Netušil som, že som si tam nedokázal zvyknúť. Stále som bol smutný s plačlivou náladou. Nedokázal som mať radosť zo svojej ženy, dieťaťa, z toho, že sme spolu. Ak som náhodou vycestoval za prácou na nejaký čas mimo domov, cítil som v sebe strach. Už viem, že to bola úzkosť. Keď sa nám s manželkou narodili deti, uvedomoval som si, že je to niečo výnimočné a mal by som byť neskutočne šťastný. Avšak prežívanie týchto pozitívnych pocitov pri takých výnimočných situáciách, som v sebe necítil. Vtedy som si uvedomil, že to nie je prirodzené. Nechápal som, čo som to za človeka. Všetko sa to kryštalizovalo postupne a mne to pomaly dochádzalo. Po osemnástich rokoch manželstva sme sa s manželkou rozviedli. Chápem ju. Nedokázal som jej byť partnerom, o ktorého by sa mohla oprieť, s ktorým by dokázala viesť naplnený život. Cítil som v sebe stále smútok a úzkosť. Nevedel som byť veselý, šťastný, pozitívne myslieť. Za tie roky spoločného života ju to vyčerpalo. V našom vzťahu som viac bral, ako dával. Teraz má nového partnera, s ktorým je konečne šťastná a ktorý akceptuje aj naše deti. Želám jej to. Pochopil som, že rozpad vlastnej rodiny som si zavinil v podstate sám. Predchádzalo tomu roky manželkinho upozorňovania na to, aký som. Vrátim sa ale k súčastnosti. Pred nedávnom som sa dozvedel, že môj skutočný zdravotný problém spočíva v poruche osobnosti, ktorá je zavislo depresívna a že depresia s úzkosťou sú len poruchy, ktoré ju sprevádzajú. Už jedenásty rok sa liečim u psychiatra a aj u psychológa s vedomím, že bojujem s depresiou a úzkostnou poruchou. O svojej depresívnej povahe som vedel, no neviem prečo, riešil som depresiu s úzkosťou. Áno, bola to chyba. Snažím sa písať veci tak, ako sú. Snažím sa na to sústrediť. Je večer a vtedy sa mi vždy trochu uľaví. Úzkosť s depresiou sú slabšie, cítim v sebe aspoň trochu pokoj a neplačem, ako cez deň. Ja viem, dospelý chlap a plače ako malé dieťa. Jedenásty rok sa liečim u psychiatra a aj u psychológa. Keď som sa dozvedel o svojej poruche osobnosti a pozrel si na internete, čo znamená a čo je s ňou spojené, uvedomil som si veľa vecí. Nikdy som sa v podstate nad svojim spôsobom života nezamýšľal. V podvedomí som možno tušil, že často krát som radšej ustupoval, bol ticho, len aby som nevyvolal hádku. Nedokázal alebo skôr nepresadzoval som vlastné názory, myšlienky, nápady, len aby som nestratil osobu, na ktorej mi záležalo. Bolo tam aj prenášani zodpovednosti na niekoho iného, aj keď len podvedomé, no vyhovovalo mi. Zbavil som sa starostí, pri ktorých som si nebol istý, či ich dokážem vyriešiť  a aj nepríjemnosti, ktoré to často ich riešenie obnášalo. Tých situácií bolo veľa. Až pred krátkym časom som však pochopil, že nemám skoro žiadne sebavedomie, že som potláčal vlastnú hrdosť a prišiel o dôstojnosť. V podstate ide o celkom pohodlný spôsob života, bez zodpovednosti, ale strácate pri ňom vlastnú dôstojnosť. Nechcem ďalej takto žiť. Rád by som mal vlastné sebavedomie, svoju dôstojnosť a vlastnú zdravú hrdosť. Ja neviem byť samostatný, nedokážem žiť sám, cítim vtedy v sebe paniku z toho, v cudzom prostredí ma hneď prepadne pocit osamelosti, neviem sa prispôsobiť a aj keď žijem s blízkou osobou v neznámom prostredí mám z toho silnú úzkosť. Mám obavu. Jedenásty rok chodím na terapiu a stále som tieto spomínané problémy nedokázal vyriešiť. Teraz neviem, či to náhodou neznamená, že moja porucha je taká vážna, že proste nedokážem byť samostatný, schopný samostatného života aj v cudzom prosredí a mať pozitívny pohľad na život. Mám strach, či sa dokážem zmeniť. Uvedomujem si, že sám musím chcieť a nikto to za mňa nespraví. Tiež, že to nebude za týždeň či mesiac. Je to veľmi ťažké, hlavne ak sám sebe neveríte, spochybňujete vlastné schopnosti, k tomu všetkému ešte pesimistický životný postoj. Neobviňujem nikoho z toho za to, aký som, neprenášam vinu na iných. Začal som písať v predchádzajúci deň večer a dopisujem v nasledujúce ráno. Snažím sa jednotlivé myšlienky neopakovať, vyjadriť svoje pocity, no aby to malo hlavu a pätu. Žijem s partnerkou, ale neprechádzam zo vzťahu do vzťahu, ako to často robia ľudia so závislou poruchou. Tento spôsob života neuznávam. Je to môj prvý vzťah po vyše deviatich rokoch od rozvodu. Prežívame však v ňom krízu a to predovšetkým mojou vinou. Partnerka odišla do práce. Šiesty mesiac zdieľame spoločnú domácnosť a pomaly to budú dva roky, čo sme sa spoznali. Presťahoval som sa za ňou do iného mesta, kraja. Aj keď však žijem s blízkym človekom, stále však cítim silnú úzkosť. Ja sám už neviem prečo. Či to súvisí s prežitými udalosťami na voj.z.službe, alebo s poruchou mojej osobnosti, či všetko spolu.Pre necelými troma rokmi som dostal depresiu. Dovtedy ako som pochopil, išlo len o úzkostno depresívnu poruchu. Nálada sa mi zhoršila a pridal sa k tomu aj fyzická vyčerpanosť, s ktorou som dovtedy problém nemal. Vystriedal som veľa liekov. Momentálne užívam už trinásty druh antidepresív. Moja psychiatrička sa mi snaží pomôcť, len už asi nevie ako. Vyskúšali sme už rôzne kombinácie antidepresív, s rôznou gramážou, aj v kombinácii s antipsychotikami, či nenávykovými anxiolitykami avšak bez účinku. Nálada sa nezlepšila. Dosiahlo sa len to, že som bol asi vplyvom antipsychotík taký  utlmený, že som nedokázal viesť normálny život. Len návykové anxiolityká, dokázali zmierniť moju úzkosť, čo však nie je dlhodobé riešenie. Podľa všetkého je moja choroba rezistentná na lieky. Stáva sa to, čítal som o tom. Hospitalizovaný som bol viac krát a dva krát som absolvoval aj elektrokonvulzívnu terapiu. Zlepšenie môjho zdravotného stavu však nepriniesla. V kraji, kde s partnerkou žijem je zlá situácia, pokiaľ ide o možnosť zamestnať sa. Predovšetkým teraz v čase pandémie. Môj príjem spočíva len v čias.i.dôchodku. Na chodu domácnosti sa podieľam finančne, ako môžem. Je to však malá suma. Nie, tento spôsob života mi nevyhovuje. Cítim sa ako príživník. Hanbím sa za to. Mám výčitky kvôli tomu, že niečo idem zjesť alebo si dať vyprať. Partnerka mi nič z toho nezakazuje. Povedala mi však, že počítala s tým, že sa rýchlajšie dostanem zo svojich zdravotných problémov, nájdem si prácu a budem mať príjem. Rozumiem tomu. Uvedomujem si, že jej to tým nevynahradím, no snažím sa aspoň ako viem jej pomáhať s prácami v dome alebo na záhrade. Aby som sa aspoň trochu necítil ako príživník. Lieky mi však nezaberajú, môj stav sa nezlepšuje. Okrem toho potláčam v sebe úzkosť a pretvarujem sa, aby som už úplne nepokazil domácu pohodu. Nespolieham sa ale len na lieky, viem, že aj ja sa musím snažiť. Všetko v sebe dusím. Partnerka vie o tom, že trpím depresiou a úzkosťami. Povedala mi však, že to nezažila, tak to nevie pochopiť. Moc ma celá situácia trápi. Nemám sa s kým o tom porozprávať, len so psychológom. Doteraz som sa s ním stretal len raz za mesiac, až teraz to zmenil na raz za dva týždne. To, že všetko som v sebe nosil a snažil sa tým nezaťažovať partnerku spôsobilo, že som sa uzavrel do seba a obmedzil našu komunikáciu. Neuvedomoval som si to. Až keď ma na to upozornila. Ostal som smutný. Pred tým som sa aspoň usmieval a sem tam aj zažartoval. V podstate nastala tá istá situácia, ako v mojom manželstve. Neurobil som to vedome. Pritom tak som sa bál po rozvode ísť do ďaľšieho vzťahu. Znovu som spravil tie isté chyby. Nie, neľutujem sa. Nie som asi schopný žiť vo vzťahu. Potvrdzuje mi to aj to, čo som čítal o vzťahoch, kde jeden z partnerov trpel poruchou osobnosti.Tie vzťahy dlho nevydržali. Rozumiem prečo. K tomu všetkému mi veľmi vážne ochorel syn. Na šťastie to, že svoje deti milujem, už nielen viem, ale to aj cítim. Pred pár dňami mi zistili, že mám vážne fyzické zrav.problémy, len zatiaľ nieje isté, či je to zhubné. Pred mesiacom mi zomrel otec na Covid a ja som sa s ním ani nerozlúčil. Nie, nepíšem to kvôli tomu, aby som vo Vás vzbudil ľútosť. Mám však strach. Lieky mi vôbec nezaberajú. Aspoň keby potlačili príznaky depresie a úzkosti. Nedá sa normálne fungovať s celodennou úzkosťou. Nikdy som si o sebe nič dobré nemyslel. Mal som dojem, že nič v živote nedokážem, že som len precitlivený slaboch. Už chápem, prečo tak uvažujem. Nemám sebavedomie, svoju dôstojnosť si neuvedomujem a hrdosť som stratil. Desaťročia som žil v určitom presvedčení o sebe. Teraz však nastalo uvedomenie si niečoho o sebe. Nechcem, už ďalej tak žiť. Rád by som žil normálne, bol samostatný, nemal problém žiť sám aj v cudzom prostredí, nebol na niekom závislý, mal sebavedomie a vlastnú dôstojnosť. No a rád by som dokázal pozitívne myslieť a mal a cítil radosť z toho, že žijem. Myslím si, že nemám nereálne túžby, veď nechcem drahé auto, či dom, tiež neočakávam, že dostanem Nobelovu cenu. Túžim len po tom, čo normálni ľudia dokážu väčšinou bez problémov, čo patrí k prirodzenému život a bez čoho sa nedá viesť ten život naplnený. Ja musím zmeniť sám seba, svoje chovanie, prístup k životu, len s tou výbavou, čo mám. Viem, že to nikto za mňa nespraví. Ja si ale vôbec neverím, s mojím sebavedomím to pokladám doslova za nemožné. Nie som hlúpy, mám vysokoškolské vzdelanie. Mám len dve možnosti, buď sa uspokojiť s doterajším spôsobom života, alebo zmeniť určité veci na sebe a aj svoj prístup k životu samotnému. Viete, keď partnerka odíde do práce a ostanem sám, plačem ako malý chlapec. Ale nie preto, že mi niekto zobral hračku, ale preto, čo už o sebe viem. Keby sa teraz so mnou rozišla, položilo by ma to. Nevedel by som sa s tým vysporiadať. Vedel by som si nájsť bývanie, horšie by to bolo s prácou. Už som zo všetkého taký vyčerpaný, že keď partnerke povysávam dom, musím si na chvíľu ľahnúť. Vôbec nie som pripravený na život osamote. Neviem zdieľať samotu sám so sebou, nemať z nej strach, dokázať vyplniť ten čas, keď je človek sám takým spôsobom, aby sa cítil spokojný a dlhodobo vedel tento spôsob života viesť. Z týchto všetkých mnou spomínaných starostí som v stálom strese. Nemôžem a ani nechcem nútiť partnerku, aby so mnou žila, pokiaľ to sama nechce. Ak sa však v krátkom čase rozídeme, budem mať veľké problémy. Už som napísal, čo by som rád na sebe zmenil. Je to otázka mesiacov ak nie rokov. Ja len dúfam, že to dokážem a budem mať na to čas. To je asi všetko, čo som Vám chcel napísať. Nestaviam sa do pozície obete, ktorej bolo ublížené. Uvedomenie si situácie a nedôvera v samého seba, ale vo mne vyvoláva poriadne veľký strach. Aspoň tá úzkosť keby polavila. S partnerkou už komunikujem, snažím sa byť veselší. Toľko vecí musím na sebe zmeniť a naučiť sa. Keď toto všetko, čo ma trápi s niekym zdieľam, uľaví sa mi trochu. Za túto možnosť Vám ďakujem.