Prosím o radu.

Dobrý deň pán doktor,
obraciam sa na Vás s prosbou o radu.. Mám 51 rokov, som vysokoškolsky vzdelaný človek. To, čo ma trápi, začalo pred tridsiatimi rokmi, po mojom návrate z vojen.zák.služby. Bol som už pár dní doma, tešil sa z civilu, keď v jeden deň zrazu z ničoho nič bez príčiny prišla na mňa taká ťažoba, clivota, strach. Neviem to opísať, hoc presne viem, čo cítim. Je to úzkosť, keď mám odísť z domova žiť-bývať niekam inam, kde som sám bez svojich blízkych. Akoby som sa nedokázal prispôsobiť-adaptovať. Pociťujem pritom silnú úzkosť. To niečo zničilo moje manželstvo, poznačilo moju osobnosť, nedovoluje mi to normálne fungovať v každodennom živote. Cíim to v sebe ako taký blok, ktorý mi bráni uvolniť sa. Snažím sa Vám to čo najlepšie opísať. Neviem a nerozumiem tomu, čo sa to vtedy po mojom návrate z vojny stalo. Hoci som cítil, že niečo so mnou nie je v poriadku, neriešil som to. Až pred desiatimi rokmi, keď sa mi kvôli tomu rozpadla rodina, uvedomil som si, že tako sa už ďalej žiť nedá. Vyhľadal som aj odbornú pomoc u psychiatra aj psychológa. Najskôr mi bolo povedané, že je to adaptačná porucha, neskôr bola diagnóza zmenená na úzkostno depresívnu poruchu a potom na depresiu.Vyskúšal som už viacero antidepresív ako Alventu, Dulseviu, Eliceu, Prothiaden. Tiež nenávykové anxiolitiká ako Atarax, Spitomin, Pregabalin. Lieky som vždy užíval poctivo, otvorene sa vždy rozprával o svojich pocitoch s terapeutom. No môj stav sa nezlepšuje. Už neviem,ako ďalej, neviem sa z ničoho tešiť, uvolniť, stále pociťujem úzkosť. Neviem, kde robím chybu. Uvedomujem si, že mi na základe napísaného asi ťažko poradíte. U rodiny podporu nemám, som na to sám.
Róbert