Potrebujem pomoc lebo sama to nezvládam!

Dobrý deň.

Ani neviem kde mám začať. Neviem či je toto správne že sem píšem, neviem či mi to pomôže ale potrebujem to zo seba dostať von a keď som na kontrole pri mojom psychiatrovi (ktorý je mimochodom zamestnancom tejto nemocnice) tak sa zmôžem len na pár viet.

Takže pekne sa usadte a môžete sa pustiť do čítania.

Moje problémy začali už v rannom detstve. Vždy som bola porovnávaná s bratom. Takže som sa začala cítiť menejcenná a menej milovaná a preto som si vyžadovala od rodičov viac a viac pozornosti. Môj brat bol do slova a do písmena génius, školy prechádzal s vyznamenaním a tvaril sa akoby bol niečo viac ako sú ostatní ľudia. Moji rodiačia nie sú zlí ľudia ale zjavne urobili mnoho chýb pre mojej výchove. Nikdy som sa nevedela zmieriť s tým že som bola ja tá zlá, a práve ja som bola tá za ktorú sa museli hanbiť. V škole som sa učila priemerne, prvý stupeň na základnej to boli jednotky ale ten druhý to šlo už dole vodou. Boli tam dve učiteľky (veľké kamarátky) ktoré doslova milovali môjho brata a očakávali aj odo mňa také isté výsledky. NO bohužiaľ som ich sklamala, nebola som taká bystrá ako on, a nemala som také vedomosti a tak si na mňa sadli. Zrazu z jednotkárky sa stala štvorkárka, no len z tých ich predmetov. Ostatné boli celkom dobré, tak na dvojky. Začali ma verejne ponižovať a pred celou triedov zhadzovať a psychicky týrať. Základná škola je čas kedy je dieťa v takom veku že potrebuje podporu, potrebuje počuť pochvalu a práve vtedy nadobúda sebavedomie. U mňa to bolo presne naopak, pri mne to šlo dole vodou. Zo školy som chodila z plačom a prosila som rodičou aby ma preložili inde. Rodičia sa tým síce trápili ale nepreložili ma, vždy ma ukľudnili a na druhý deň ma poslali zase do školy kde sa mi už všetci vysmievali, nebola som v žiadnom kolektíve pretože radšej som bola nezainteresovaná osoba ktorá sa pozerá na všetko z nadhľadom. Ale v skutočnosti som plakala všade kde sa dalo, každý deň som počúvala ponižovanie, dokonca aj nadávky a nechávala ma tá učiteľka po škole. Bála som sa jej a sľúbila som si v duchu že raz jej ublížim ako ona ublížila mne. Skazila mi celý život a ja jej to vrátim! (Do dnes som s tým ale nič neurobila) Rodičia chodili do školy so sťažnosťami ale učiteľka nahodila milučkú tváričku a vychvaľovala ma do nebies aké som ja dobré dieťa. A že ma nemajú doma porovnávať s bratom…. Z toho všetkého som už bola tak vyčerpaná, že som začala mať problémy, začala ma bolievať hlava a tak som veľa vymeškávala, často pred jej hodinami som šla domov z tým že mi bolo zle. Tým sa to ešte viac zhoršilo, ešte viac si na mňa zasadla. Doma to bolo celkom fajn, často som sa začala vypytovať rodičov či môžem to a to zjesť, že či mi nebude zle a či nebudem vracať. Bola som tak vyčerpaná… Vtedy som to ešte nechápala, toto všetko a tieto súvislosti si dávam až dnes do hromady… Začala som mávať z mnohých vecí strach, bála som sa chodiť do školy, to bolo prvé ale ďalší môj vééééľky strach bol zo zvracania. Viem znie to divne ale bolo to tak. Bála som sa niečo zjesť aby mi nebolo zle a tak som sa v kuse vypytovala či sa to môže. Aj keď som niečo jedla tak zrazu prišiel taký blok a už som nemohla ani o jedno sústo naviac lebo by to všetko šlo von. Začala som mať zo všetkého komplexy, pocit menejcenosti, zbytočnosti a vedomie že som hlúpa ma privádzalo k sebevražedným sklonom. Každý deň som začala myslieť na smrť. Bolo to strašné. Neprešla minúta čo by som nemala strach z toho čo mi prinesie ďalší deň, ďalší okamih, neprešla minúta čo by som nemyslela na vlastnú smrť. Bolo to jediné východisko z mojej neznesiteľnej situácie. Prišla prvá láska a ešte väčšie problémy. S hlavou to bolo tak že som brala dlhodobo Depakine lebo som mala strašne zlé EEG ale nikdy nie epileptický záchvat. Odišla som zo základky na strednú a tam sa to o niečo zlepšilo. Nemohla som odísť z domu pretože som mala nenormálny strach z cestovania, dokážem chodiť len na miesta ktoré poznám. Napríklad poznám okolie tak v pohode ale kebyže mám ísť na miesto kde som nikdy nebola tak ma tam nikto nikdy nedostane. Takže škola bola blízko, rýchlo som sa začlenila, dokonca som sa dostala do kategórie naj. v triede a to bolo pre mňa skvelé, pretože na základke som to nepoznala. Tam som bola utláčaná a tu som začala s čistým štítom takže s príchodom puberty som začala vytrčať rožky. Nikto ma tu neponižoval. Ale aj napriek tomu mnoho vecí mi zostalo. Samozrejme tie psychické ujmy na zdraví. Nedokázala som verejne komunikovať, akonáhle som mala rozprávať pred viacerími ľuďmi tak som z kamenela a nenormálne sa roztriasla, potila som sa a celá som ofľakatela. Vždycky mali zo mňa šow ale pre mňa bolo nenormálne ťažké odpovedať pred tabuľou. Takže písomky na jednotky a odpovede za päť. Zase som bola priemerný žiak. Tak som ofľakatela že to bolo strašné a stáva sa mi to do dnes, nedokážem sa rozprávať a nedokážem vísť z domu. Strašne sa bojím, bojím sa všetkého a pri strese ma napína vracanie. …Začala som snívať o tom že pôjdem ďalej študovať psychológiu, zaujímalo ma to pretože mne bolo ubližované a tak som túžila pomáhať druhým. Chcela som aby iní ľudia netrpeli tak ako som trpela ja. Ale v treťom ročníku sa mi stala nehoda. Spolužiačka ma nahovorila na trávu tak som sa nechala zlákať. Samozrejme som sa predávkovala a ešte k tomu v škole. A museli volať záchranku. Zabudla som spomenúť že medzi tým všetkým som už mala x pokusov o samovraždu, otec vlastní zbraň a takmer som si vystrelila mozog z hlavy no nedokázala som to… Ale späť k tomu predávkovaniu. V nemocnici povedali že to nebola LEN marihuana ale aj niečo iné a preto to tak na mňa zapôsobilo a dodali že do neoznámia na polícii že to nechajú na škole. A tak som mala viac šťastia ako rozumu, lebo ani škola to neoznámila a ani ma nevylučíli len som dostala dvojku zo správania. A to bol môj koniec, tým som absolútne skončila pretože som si uvedomila že tým som si spackala celý život a že už nič nemá pre mňa zmysel, nikomu na mne nezáleží a že som totálne zbytočná… Škola bola premňa muka, a tak som skúsila vyhľadať psychologickú pomoc no po pár testoch psychologička usúdila že ja som zrelá na psychiatra a to sa mi veľmi nepáčilo. S chalanmi to tiež nebolo nič ružové, vzťahy začínali a vďaka mojim večným depresiám a hnevu aj končili. Psychiatrička vyskúšala x liekov no nič nezabralo, na školu som sa vykašľala, lebo som nebola schopná sa učiť. Pred maturami som sa dostala do takej fázy že som nespala nejedla a len ma nekontrolovateľne triaslo, potili sa mi nohy a fľakatela som a napínalo ma na vracanie. Každý deň bol pre mňa muka. rodičia sa na mňa nemohli pizerať. Pomedzio to všetko môj bratranec ktorý mi bol bližší ako vlastný brat spáchal samovraždu, ľahol si pod vlak a krstný umrel na výstave pretože pod snehom to nezvládla strewcha. Bolo to strašné. Rodičia sa trápili a často sme chodili na pohotovosť aby mi dali nejakú injekciu na ukľudnenie, aby ma nenapínalo. Bola som na mnohých vyšetreniach aj zo žalúdkom ale na nič neprišli. Všetko je to psychického pôvodu ale to všetko viem až dnes. Takže školu som nedokončila, potrebovala som si oddýchnuť a myslela som si že tým sa to trápenie ukončí no nestalo sa tak. Už som sa netrápila kvôli maturite ale kvôli tomu že nemám školu a ani prácu. A tak som si chcela podrezať žily. No zase nič, nechala som sa zavrieť na psychiatriu a pobudla som tam nejakú dobu ale aj tak bez úspechu. Pretože stále sa mám rovnako mizerne. Už som dva roky doma, bez práce a bez školy. Budem mať 22 rokov a stále som rovnako na dne ako pred tým. I keď teraz je to o niečo lepšie. S mojim doktorom sme síce našli vhodne antidepresíva ale mám pocit že aj tak nevie o mne nič a bojím sa niečo aj rozoberať pretože pri tom množstve pacientov čo má by som sa čudovala aby mal na mňa čas. Potrebujem pomoc. Teraz sa síce už nepozerám na svet len ako na čiernobiely film, začínam vidieť aj pekne veci, nemyslím každý deň na smrť. Ale stále to vo mne zostalo. A ja sa toho chcem skutočne zbaviť. Rozmýšľala som aj nad školou že by som začala od znova dala si prihlášku, no nie som toho schopná. Akonáhle som nad tým začala uvažovať tak som v strese a všetky svaly sú vo mne napäté a je mi nenormálne na vracanie. Toto je najhoršie čo môže byť. Nedokážem normálne fungovať, akonáhle si na niečo stresujúce spomeniem už mi je zle. Potrebujem úplny kľud alebo lieky na uľudnenie, no môj doktor mi ich zjavne nemá v pláne predpísať. Nedokážem sa normálne najesť lebo sa bojím že mi uškodí alebo že budem vracať. Nedokážem ísť niekde na výlet lebo mám strach z neznámeho prostredia. v kine som napätá celý film lebo sa bojím že mi príde zle a nestihnem dobehnúť na wc. Bojím sa že ochoriem a tak si často umývam ruky a som až prehnane čistotná. Komunikovať nedokážem, jedine písať, mám bloky niečo povedať, síce mám slová v hlave a stále sa mi tie isté vety opakujú no nedokážem to povedať a keď aj áno tak celá ofľakatiem a očerveniem. Je to nepríjemné lebo to cítim, cítim mnoho krvy v hlave, na tváry a vidím ako sa všetci na mňa pozerajú. Nedokážem sa s priateľom normálne milovať pretože sa bojím že sa mu to nebudse páčiť a že zlyhám. Na to že som tá posledná z posledných a že som úplná nula to som si už zvykla, to nezmením ale to že by som chcela byť normálna to je môj veľký sen. Nechcem sa trápiť ale chcem normálne žiť ako iní ľudia. Chcem chodiť po výletoch, po neznámich mestách a chcem jesť bez toho aby som sa bála že mi uškodí. Chcem sa vzdelávať a niečo dosiahnuť. Ale strach mi nedovolí. Takže toto je asi všetko tak v skratke o mne. Rada by som bola kebyže mi niečo, čokoľvek na to napíšete. A hlavne poradte mi nejaké riešenie. Pretože mnohokrát si myslím že jedine smrť je mojim vykupením z trápenia.

Veľmi pekne Vám ďakujem a dúfam že sa to dalo po mne prečítať a že ste to dočítali až do konca!