Neviem ako ďalej

Pred 2 mesiacmi som absolvovala preliečenie v psychiatrickej nemocnici-trvalo to 5 týždňov. Vzhľadom na to, že sme sa s manželom pohádali a on mi dal facku a vyhrážal sa mi slovne, že budem o všetko prosiť, vyhodí ma z domu, že on nebude s takýmto bláznom žiť, že chodím len po psychiatroch aj tak mi nepomáhajú……a ja som si v afekte zo žiletkou dorezala ruku. Vôbec ma to nebolelo, skôr som mala pocit úľavy.Zhodou okolností nečakane prišla dcérka domov, tak som si nestihla podrezať žili. Samozrejme som putovala na psychiatriu, kde mi zmenili lieky – užívam Frontin 25mg, Valdoxan 25mg-večer 2tbl a na noc Stilnox 1tbl. Mala som pocit, že mi lieky pomáhajú, možno i doma bol pokojnejší život, sama neviem. No zasa sa hádame pre maličkosti a ja nezvládam situáciu, chyzím žilitku a režem, už nie ruky, kde je to vidieť ale nohy, kde sa rezné rany dajú skryť. Keď sa ukľudním, sama na seba nadávam, čo som to zasa urobila, no v tej chvíli to cítim ako neaké vyslobodenie. Často keď som vynervovaná túžim po tom urobiť rez na krku, tak, aby som vykrvácala a nikto ma nenašiel a moje trápenie sa už skončilo. Otec je teraz ten lepší, lebo sa nereže ako ja. Viem, že potrebujem pomoc a určite i liečenie, no na druhej strane, ledva som si našla prácu a bojím sa o ňu prísť. A čo je veľmi dôležité, necítim veľkú podporu z rodiny- majradšej by ma videli na dlhodobom liečení a aby som dala výpoveď. No ja mám strach z toho, čo bude, keď sa vrátim z liečenie? Budem znovu počúvať výčitky, že manžel to neutiahne z platu?

Moc vám ďakujem za odpoveď, možno radu, či neaké povzbudivé slová. Veľmi sa mi pozdáva aj vaše liečenie depresie. Už od marca som v štádiu rozhodovania, ako sa dá k vám dostať na liečenie. Som z Trnavy. Ešte raz veľmi, veľmi pekne ďakujem a netrpezlivo čakám na odpoveď!