Depresia – aké štádium?

Z popisu je veľmi ťažko hodnotiť stupeň depresie, každopádne však ak sa objavili myšlienky na smrť, prípadne i myšlienky na konkrétny spôsob ako odísť zo sveta je najvyšší čas navštíviť svojho psychiatra, prípadne rovno prísť na hospitalizáciu či už k nám alebo do iného psychiatrického zariadenia. Ide o akútny a veľmi vážny stav s rizikom, že sa tieto myšlienky nepodarí ovládnuť. Prosím nečakajte a čo najskôr kontaktujte svojho ambulantného lekára prípadne najbližšie psychiatrické zariadenie.

Nepretržitý tel. kontakt na našu nemocnicu so stálou službou lekára psychiatra je 036 75 77 200. Pýtajte si službukonajúceho lekára.

Ďakujem veľmi pekne za porozumenie, ďakujem za odpoveď. Po spísaní mojích pocitov, na ktoré ste mi odpovedali, akoby som na týždeň úplne „vytriezvela“, zdalo sa mi, že to ani nemôže byť o mne. No striedaním počasia sa neuveriteľne striedajú moje nálady, raz som veselá a plná života a o chvíľu hrozne plačlivá a nevidím spôsob ako sa dostať z okov, ktoré ma spútavajú a nedovolia ísť medzi ľudí. Už druhý rok som doma, bez práce, bývam na samote v lone prírody, ísť na nákupy alebo k lekárovi je pre mňa veľmi ťažké. Síce sa viem medzi ľuďmi nakoniec premôcť, no prídem domov a som ako šialená, plačem , že som nemožná, že to všetci na mne vidia. Začínam byť podozrievavá, hádavá, alebo celé dni mĺkva. Nedokážem ísť na žiadny pracovný pohovor, pretože ho jednoducho nevládzem zvládnuť psychicky. Posledného pol roka mám hrozné trýznivé pocity na hrudi, akoby mi trhalo dušu. Už som si volala aj záchranku, myslela som si, že je to srdce. No po popise pocitov ma odbili, že je to z depresie. Možno keby som nebola povedala aké lieky beriem, boli by ma vyšetrili. Vždy som bola plná sily, akčná, vedela som si zmenežovať rodinu, prácu, starala som sa o rodičov, o deti, neustále študovala, maximálne sa venovala svojej profesii a posledné dva roky sa vôbec nepoznám. Najradšej by som odišla niekde hlboko do lesa, aby som nemusela nikoho vidieť a nič riešiť. Pred deťmi sa viem ešte ako tak pretvarovať, ale keď som sama nevidím zmysel života. Naozaj musím uznať, že zasa potrebujem odbornú pomoc, pretože od liekov, ktoré užívam ma začala po rokoch bolieť silno hlava, tak som znížila ich dávky na minimum. Možno aj preto sa to všetko stále točí dokola. Ďakujem za Váš čas pán doktor, budem kontaktovať liečebňu. S úctou a vďakou Wera.

Dobrýden pani wera,

môžte si byť istá,že Váš príbeh akokoľvek ťažký je pomerne rozšírený.Samozrejme nikto nebude písať do novín,že skrachoval a zlyhal.Z toho čo ste napísala cítiť chuť po živote.Máte silnú chuť nájsť cestu.K samovražde Vás tlačí Vaša sebaľútosť.Pozrite na internet čo to je.Vaše deti Vás potrebujú,nemôžte len tak odísť a nechať ich tu.

Ladislav

Ďakujem pán Dr. Remšík za podporu, deti sú to jediné, čo ma vždy držali nad vodou a pri živote. Odo dňa keď som nevedela na nič iné myslieť, len ako a kde ukončiť trápenie som si povedala, tak a dnes môj život skončil. Skús žiť, akoby si už neexistovala, čo sa zmení Tvojím odchodom? Ublížiš tým, ktorí Ťa milujú a urobíš radosť tým, ktorí Ťa nenávidia. Na jar som si kúpila krovinorez a keďže máme veľké záhrady, stále mám čo robiť. Táto fyzická práca mi veľmi pomáha. Na slnku som ako znovuzrodená, aj keď unavená. Od mojej akože „smrti“ som si začala viac uvedomovať svoj život z tej krajšej stránky. Hovorila som si, vidíš, tento západ slnka by si už nevidela, vidíš, tento spev vtákov a táto vôňa trávy a tieto stromčeky, ktoré si zasadila by si nevidela rásť. Ani tie slnečnice ešte nekvitnú.,, V tom sa domov „vrátil“ stratený syn, uvedomil si cenu rodiny, začal nám všetkým pomáhať, má firmu a zamestnal celú rodinu. Manželovi dal isté právomoci a tým sa medzi nimi konečne v ich živote začal vyvíjať vzťah, ktorý doteraz nemali žiadny alebo zlý. Máme vidinu, že naše dlžoby môžeme v relatívne krátkom čase splatiť. Mne deti navrhli (keďže si neviem nájsť v mojom veku už zamestnanie), že mi založia moju vysnívanú farmu, aby som sa v nej realizovala. Ja budem môcť robiť, o čom som od detstva snívala a oni budú mať pre svoje rodiny zdravú stravu a konečne šťastnú mamu a babku. Takže vlastne šťastný život, začala som si pomaličky znižovať dávky antidepresív a nebola som u lekára 4 mesiace. Aj tak mi posledne svojským spôsobom „vynadal“, že ja nie som psychický chorá, ale určitým spôsobom blbá, keď znášam všetky príkoria svojho manžela, jeho despotické a priam hysterické správanie a dávam ubližovať nielen sebe, ale aj svojím blízkym. Veľmi som chcela môjmu psychiatrovi uveriť, že má pravdu a bola som šťastná, že to nie je choroba, ale moje ťažkosti ma tlačia k zemi. Až prišiel zvrat, z ničoho nič, všetko ma rozčuľuje, na všetko som podráždená, môj muž pije prvú ligu, poľuje alebo behá za lacnými ženskými (to nevadí, veď nežijeme imtímne už viac než 7 rokov – údajne som podľa neho mala milencov – preto sa jeho ruka mňa už nedotkne). a mne to vyhovuje, pretože nie je čistotný a bojím sa, čo kde môže chytiť. No chýba mi veľmi rovnocenný partner, ako sa hovorí do slnka aj do dažďa. Chýba mi neha. Jediným mojím problémom je teraz on, nemám kde odísť, nemám prácu, len 200,- € dôchodok. na živobytie mi dávajú deti – čo ma v mojom veku veľmi ponižuje, jediné, že chvála bohu manžel spláca úvery, ktoré sme si vzali vlastne len kvôli jeho neúspešnému podnikaniu, no jasné, že vinná som ja, aj ked som nikdy nebola na dovolenke, resp. nekupujem si nič na seba. Vždy ma ponižuje kde sa dá, ked má prisť návsteva, urobí bordel,lebo vie, že sa neviem pretvarovať. No už som prekukla jeho správanie a začína mi byť ľahostajný až protivný. Už ma málokedy dostane do stavu, keď preplačem celé noci a cez deň nemám energiu, len na spánok. Ale ešte sa to sem tam udeje. No a tu je príčina môjho boja – ked som bez síl, psychicky na dne, vyčerpaná z jeho chovania, keď vidím aj na dcére a svokre, že sú na dne a nik s ním nepohne, vtedy nevidím žiadny dôvod na život. Vtedy strašne, ale strašne túžim odísť z tohoto sveta. Už viem, že ak umriem, tak v ohni. Fascinuje ma, že celé moje telo, všetko to zlé, zhorí v žiari ohňa. Nik na svete o tom nevie, len Vy na tomto fore, ktorí ma dúfam nepoznáte. A tejto prestavy sa desím, že raz neodolám a vezmem lieky na spanie, vezmem benzín a zápalky a ukončím trápenie. áno pán doktor, hrozne túžim po inom živote, viem sa tešiť na budúce vnúčatá, milujem prírodu, no neviem sa dostať z pasce – bez bývania, bez príjmu. Deti čosi tušia, lebo ma pod chvíľou kontrolujú a ja sa nenávidím, že ak dačo tušia, ako veľmi sa musia trápiť, že som zlá, chorá, blblá. Že som im znižila život. Píšem to tu, aby aj iní videli, že vlastne naše duše sú neprebádané ako tajomné chodby. Čítam veľa, čítam o zmene osobností, o zmene zmýšľania, hľadám nové prepojenia v mozgu, aby som sa zmenila, aby som našla nové koníčky, nový zmysel života. Chcela som skončiť s liekmi, ukončiť dôchodok z dôvodu psych. diagnozy a začať sa venovať opusteným deťom, urobiť si kurz na profi rodičovstvo. Aj ked som lieky znižovala postupne a zdalo sa, že som úplne fit, lieky som nebrala vyše dvoch týždňov a bolo mi bez nich skvele, cez víkend som dostala zasa hrozné depresie. Tak ako je to vlastne so mnou? lekár mi nechce dať doporučenie do nemocnice, lebo nie som podľa neho psychicky chorá, naozaj som len tak hrozne blblá? keďže nemám nikoho, a najmä nie odborníka, s ktorým by som tieto svoje stavy úzkosti, plaču a opakujúcich sa záchvatov depresie prebrala, veľmi Vás prosím o Váš názor. Čím viac budete úprimnejší, a čím viac mi úprimne naložíte, tým viac , verím, mi pomôžete. Hľadám spätnú väzbu, za ktorú budem veľmi vďačná. Ďakujem Vám za Váš čas a prajem pekné a pohodové dni. Wera