Co mi vlastne je?

Dobry den. Mam dost velky problem komunikovat osobne. Neviem si predstavit ze by som sedela u psychologa/psychiatra a rozpravala. Fakt je to pre mna neskutocne tazke a bojim sa ze by som nedokazala neprikraslovat urcite skutocnosti. Robim to tak stale. Aj pred rodinou, priatelmi a podobne. Ale zacinam mam pocit ze mam dost velky problem. Hociaka malickost ma dokaze dostat do uplne zvlastneho stavu kedy moj zivot straca uplne zmysel a mam pocit ze som tu uplne zbytocna. Nedokazem sa sustredit na normalny zivot, mam problem s pamatou, sustredenostou pocuvat co i len normalny rozhovor, stretavanim sa s ludmi, s komunikaciou s novymi ludmi a podobne. Taktiez sa pravidelne v noci budievam a nemozem spavat. Zacinam byt najspokojnejsia sama a izolujem sa od rodiny, priatelov, priatela, proste od vsetkych ludi, s ktorymi som nemala problem stretavat sa. Teraz mi to pride ako nieco, co ma velmi otravuje. Moj zivot zacina byt uz aj mne zvlastny a asi nieco nebude v poriadku. Neratam s buducnostou, lebo viem, ze proste nebudem. Nemyslim na buducnost v praci, alebo na dochodok, lebo ratam s tym ze sa ho nedozijem. Aj ked som sa este o nic nepokusila, ale tento styl ma naozaj uz nebavi… Vidim ze stracam ludi okolo mna, vidim ze mam horsiu imunitu. Prosim, co sa s tym da robit?