bulimia a anorexia

(…)neviem ako vy ale je tazke pochopit ako sa s zdraveho dietata odrazu stane vychrtnuta kostra alebo pripadne klbko nervov ktore travi kazdu pobednajsiu prestavku nad zachodovou misou. (…)

Nuž chápe sa to naozaj ťažko, pokiaľ predpokladáme, že sa tak správa zdravý človek. Človek, ktorý trpí niektorou z porúch príjmu potravy však zdravý nie je. Nie je zdravý ani psychologicky, ani sociálne ale – a to je podstatné – ani biologicky. Dnes sa považuje mentálna anorexia za ochorenie podmienené mnohými faktormi, na rozdiel od dávnej i nedávnej minulosti, kde vždy prevládala nejaká hypotéza (biologická – neuropsychiatrický model – atrofia hypofýzy, psychologická – psychoanalytický model obrany pred sexualizovanými orálnymi fantáziami, sociálna – model objektových a rodinných vzťahov a pod.) Genetický (teda primárne biologický) podiel vzniku anorexie podľa štúdií na jedno a dvojvaječých dvojčatách je 58 – 88%; U takto geneticky disponovaného jedinca je možné zistiť úzkostné, obsedantné, perfekcionistické a vyhýbavé rysy. Tiež sa u rodinných príslušníkov človeka s m.a. častejšie ako v normálnej populácii vyskytujú iné psychické ochorenia. (afektívne poruchy, OCD, závislosti). Keď sa dostane disponovaný jedinec do životných situácií, ktoré kladú vyššie nároky na adaptáciu k stresu a v sociálnom prostredí, ktoré je pre vznik poruchy priaznivé tak môže prepuknúť ochorenie. Sociokultúrne faktory dneška s masmédiami vytvorenými ideálmi štíhlej krásy určite za také možno považovať. Treba tiež vedieť že u pacientiek s m.a. minimálne v 60% prípadov je možné zistiť výskyt iných psychických (por. osobnosti, závislosť, posttraumatická stres. porucha, OCD) a telesných (diabetes, epilepsia, možno aj multiplexná skleróza) porúch.Priaznivý priebeh máva 44% prípadov, 24% prípadov prechádza do chronicity a zbytok má vážny priebeh s úmrtnosťou 5-20%. Liečba spočíva vo výživovej rehablitácii a v odstránení telesných aj psychologických dôsledkov podvýživy. Potom je to psychoterapia, ktorá musí byť postavená na kvalitnom terapeutickom vzťahu a využíva psychoedukáciu, kognitívne behaviorálnu liečbu, liečbu v svojpomocných skupinách. Čo sa týka psychofarmakoterapie neexistuje liek, ktorý by jednoznačne pozitívne ovplyvnil túto poruchu. Lieky sa používajú empiricky. U bulímii sú správy o dobrom účinku antidepresív. Niekedy sa úspešne používa model liečby prevzatý z liečebných postupov závislých.

Želám Vám pri štúdiu a ŠOČ hodne trpezlivosti. Je to zaujímavá ale ťažká téma. k.h.