Nádej

Mam strach, ze ludia ma sudia.

Podla vahy, vzhladu celkovo, uspechov, neuspechov, mojich vztahov, podla vsetkeho…

Casto ked sa dozviem, ze niekto odsudzuje ludi, co maju radi hudbu z radia, a poznam takych dost, co uznavaju len hudbu s hlbsim zmyslom ako metal, rap, hocico s myslienkou a nie iba primitivne hity…tak zatajujem, ze to mam rada, aby ma neodsudzovali.

Nestoja mi za trapenie a preto sa nebudem vystavovat zbytocne urazkam…

Je to normalne vsak?

Ved kto by napr chcel byt vyvolany v den ked sa nenauci?

Je to rovnake…

Viete, ze by ste dostali 5…alebo je to vysoka pravdepodobnost…

Alebo ma sikanovali za nadvahu a aj v rodine sa mi za to posmievali a tak nie som uz ochotna jest s rodinou ani pred nikym.

Vsak je to pochopitelna a normalna reakcia?

Kto ma mat neustalu silu odolavat utokom na sebahodnotenie a sebavedomie?

Uz ani pred neznamymi ludmi nie som ochotna jest, lebo nechcem si to nahodou pokazit…

Od par ludi som pocula, ze jem nechutne, aj ked to nie je pravda…

Som od malicka vyberava v jedle a takmer so zeleznou pravidelnostou pocuvam poznamky, ako mozem jest take kombinacie a nejest toto, ved to je kazdy…

Vycerpava ma to.

Koho by bavilo stale pocuvat, ze je nenormalny?

Ani tak dobre, ani tak…

Kto chce psa byt, palicu si najde…

Boli casy, ked som bola chuda, vtedy kazdeho iritovalo, ze jem malo, potom som pribrala a pre niekoho som bola tlsta…

Najhorsie je, ze nikdy sa neda predvidat, kto je bezpecny partner na jedenie, treba to risknut…

Ja sa uz nechcem dat popalit kvoli ,,pokusu“.

Mam niekedy dojem, ze tie poznamky na jedlo ani nie su vec jedla ale dominancie.

Ti isti ma komandovali za hladovanie ako za pribratie…

Co si o tom myslite?

Je normalne aby mi niekto vravel ze som chuda, tucna alebo normalna?

Napr mama mi povedala, ze ked priberiem, nekupi mi oblecenie.

Ona je totiz extremne setrna.

Nie sme chudobni a ani nerozhadzujem na oblecenie ani na nic ine ale z liekov som pribrala…

A urcite par kuskov do satnika za rok je nevyhnutne ci uz clovek priberie alebo nie…

Nikdy mi zas kompletne cely satnik ani zdaleka nemuseli menit kvoli zmene vahy…

Mam problem s chodenim do spolocnosti kvoli mojmu pohladu na seba…

Hanbim sa za seba.

Aj za to ako vyzeram, aj za svoje vnutro.

Moje neuspechy v zivote, vela veci tajim…

To ze som bola niekolko krat na psychiatrii.

Nemusim to vraviet nikomu, ale vela tem je takych, ze musim vynechat tu cast so psychiatriou lebo samozrejme to ovplyvnuje cely zivot a tak neviem nadvazovat priatelstva.

Nejake baby som stretla aj na psychiatrii ale tie su zdaleka alebo maju zaujem v piti a mne alkohol nechuti aj ked ho neodsudzujem a ani alkoholikov…

Proste som velmi ovplyvnitelna a aj ked nemusim pit, tak vypijem aby som zapadla…

Preto sa alkoholickym prilezitostiam vyhybam a tym sa aj stensuje okruh prilezitosti na zoznamovanie a priatelenie…

Par krat som zazila ulavu po prvom dusku a toho som sa velmi zlakla. Rozsirili sa mi cievy, pocitila som zmiznutie napatia a uzkosti…

Pijem tak 2 krat za rok, opijem sa, ale z malinkeho mnozstva, vlastne sa ma pytaju, preco nepijem, lebo tak pomaly pijem, ze stretnutie skonci a moj prvy stamperlik ma hladinu nizsiu o 1 milimeter…

Vzdy iba ked som v spolocnosti, kde sa pije, pijem…

Celkovo vsade kam pridem som nejakym sposobom divna.

Vadi mi to a na take reci som uz alergicka.

Myslim si ze nikomu neublizujem, nikoho neponizujem, takze nemaju dovod ma zosmiesnovat a utocit na moje dusevne zdravie.

Som ticha a to tiez uz nenavidim ked mi niekto vytkne.

Kazdy je nejaky a neviem preco vsade vytvaram dojem obete a kazdy sa tesi ked si rypne do mna.

Myslim ze oni su ti zli ked sa ku mne tak spravaju.

Vsak som normalna?

Chcem aby som sa citila s ludmi dobre, prestat sa citit stiesnene.

Aj moje skolske neuspechy ma deprimuju.

Opakovala som maturitny rocnik kvoli zdravotnym problemom psychiatrickeho kontextu a to je taky velky medznik v zivote ze je normalne sa pytat na maturitu a menila som predmety, druhy rok som si dala lahsie na maturu a ked sa niekto pyta z coho som maturovala, citim taku neistotu, co ak sa v tom bude rypat viac a vyjde to najavo a bude sa na mna divat ako na cvoka.

Je to stigma a len pokrytec moze povedat ze nie sme na urovni stredoveku v tomto.

Pamatam si na znamych, priatelov aj rodinu, ked som prvy krat bola hospitalizovana, zrazu som bola nejake cudo…

Ten pohlad v ich ociach…

Stratila som tym uroven, kazda navsteva u psychologa ci psychiatra mi zraza sebavedomie a to je kontraproduktivne.

Myslim ze v mojom pripade ma najvacsi zmysel kaslat na vsetko a vsetkych, len pomalinky sa posuvat vpred, lebo kazdy stres, kazdy narok, co si na seba dam alebo niekto iny, tak sa zosypem…

A najlepsie bez odbornikov na psychiku, lebo mi to znizuje sebavedomie…

Je to taky folklor pouzivat frazu ,,na hlavu“, ,,ako na psychiatrii“ …

Ziadna mudra veta mi uz nemoze pomoct to ignorovat, koniec koncov kazda ignoracia je len ignoracia a nevypneme si nou zmysly, len nereagujeme a vnutri aj tak vsetko prezivame…

Kedysi som vyzerala super.

Potom som zo psychofarmak pribrala a potom som uz nemohla chodit medzi ludi, lebo som vyzerala ako monstrum. Tucne monstrum.

Tak aky ma zmysel v mojom pripade sa liecit u psychiatra?

Kazdy liek ma nejake riziko…

Vyzerala som ako nafetovana…

Aj za to sa mi posmievali…

Potom zas pre mna bol problem chodit do skoly,ked ma za to sikanovali.

Je to bludny kruh, mate problem, psychiatria vam vytvori dalsie psychiatricke problemy, plus vseliake dalsie, lepsie nezacat riesit tie prve, aspon ostanete pri nizkom pocte problemov…

Toto je moja skusenost a jedine co od odbornikov na psychiku ziadam je uz len vyhlasenie ze mi ublizili, ze som v poriadku a najlepsie co mozem urobit je drzat sa od nich co najdalej. Prosim povedzte ze je normalne ako to vnimam a ze moja reakcia je pochopitelna. Nic ine mi nemoze pomoct.